Zamlčaný pokus, na ktorom sa podieľali aj svetoví známi vedci, v sebe ukrýva mnohé prekvapivé tajomstvá...
Američania začali v 1933 pracovať na experimentoch so zmiznutím na základe prác Davida Hilberta, Dr. Levinsona, Dr.Johna Hutchinsona a Dr.Kurtenauera a snažili sa o vytvorenie novej účinnej zbrane.
V roku 1936 bol projekt rozšírený a jeho riaditeľom sa stal Nikola Tesla. Cieľom bolo zneviditeľniť loď a s ňou aj celú posádku v elektromagnetickom "silovom poli". V tomto roku sa uskutočnil prvý pokus. Armáda nepotvrdila, či bol úspešný alebo nie.
Druhý pokus sa uskutočnil v roku 1940, v Brooklynskom prístave. Podarilo sa znevideľniť loď bez posádky. Celý projekt dostal názov „Rainbow“ (Dúha).
V roku 1942 sa projekt stal čisto vojenskou záležitostí. Zrejme kvôli vstupu USA do vojny. Velenie nad projektom prevzal Dr.John von Neumann, pretože Tesla neskrýval obavy, že pre posádku môže experiment znamenať príliš veľkú fyzickú záťaž, a preto žiadal o viac času na testy, zatiaľ, čo von Neumann naliehal na ich čo najrýchlejšie prevedenie. Na projekte pracoval i Albert Einstein a uplatnil v ňom v praxi svoju teóriu o spojení gravitačného a magnetického poľa. Podľa záznamov bol u námorníctva zamestnaný ako poradca od 31.5. 1943 do 30.6. 1944.
Pokus ako taký sa uskutočnil a trval od júla až do decembra roku 1943, ale výsledok z 12. augusta 1943 bol katastrofický. Podľa papierov mal byť torpédoborec USS Eldridge v prístave v Philadelphii zneviditelnený a mal sa objaviť v Norfolku.
Keď sa aktivoval okolo lode magnetický obal, loď začala obklopovať zelená hmla a postupne zmizla. Stala sa neviditeľnou a nedokázal ju zachytiť ani radar. Dematerializovala sa a materializovala sa až v 610 km vzdialenom prístave v Norfolku. Pokus bol z prírodovedeckého a technického hľadiska dokonale úspešný, ale pre posádku spomínanej lode mal katastrofálne vedľajšie účinky. Členovia posádky boli vytrhnutý zo svojho existencialného časopriestorového pevného bodu. Keď sa loď znovu zhmotnila, ich telá z časti splynuli s oceľovými štruktúrami Eldridge, doslova „vrástli“ do trupu lode. Niektorí horeli, iní behali ako blázni po palube a niektorí zmizli. Tí, čo prežili mali vážne poruchy a následky do konca života.
V roku 1943 sa námorníctvo rozhodlo uskutočniť ešte jeden pokus. V októbri zostala loď bez posádky 15-20 min neviditeľná, ale po znovu objavení bola značne zdevastovaná. Ďalšie pokusy boli následne na to zastavené.
Tím projektu „Rainbow" bol rozpustený a Dr. von Neumann prešiel do projektu Manhattan.
V roku 1956 dostal ufológ Morris K. Jessup dva pologramotné listy od muža, ktorý sa podpísal ako Carl M. Allen alebo Carlos Miguel Alende. Tento muž tvrdil, že ako námorník na lodi Andrew Furuseth blízko Norfolku bol svedkom oného experimentu a pozná osud posádky z lode Eldridge. Pokiaľ ide o Jessupa, vie sa, že jeho angažovanie sa v celej veci viedlo k depresii a v roku 1959 k samovražde. Allendov hlavný dôkaz spočíval v novinovom článku, ktorý čítal v roku 1943. V článku pod názvom "Podivné okolnosti bitky v krčme". Článok popisuje ako mestská polícia vo Philadelphii prišla na zavolanie pobrežnej hliadky pomôcť zlikvidovať bitku v baru a našla ho prázdny. Dve vydesené čašníčky povedali, že ľudia z baru odišli, ale až po tom, ako dvaja z bijúcich sa námorníkov, len tak, z ničoho nič zmizli.
Armáda sa od všetkého dištancovala, ale neskôr bol projekt „Rainbow" pripojený k projektu „Phoenix“ a hlavnou úlohou bolo zistiť, kde sa v roku 1943 stala chyba.
Von Neumann prišiel po dlhoročných výskumoch k riešeniu. Chyba z roku 1943 spočívala v tom, že členovia posádky Eldridge boli zbavení fixného časového bodu, keď boli vrhnutí do časopriestoru. Tím bolo narušené akékoľvek spojenie so známym univerzom a známou realitou.
Projekt bol úplne zastavený v roku 1969 americkým kongresom. Je možné, že bol potom nanovo obnovený americkou armádou a platený zo súkromných zdrojov. 
